Americký spôsob manažovanie veľkých firiem je dosť chaotický. V jednej veľmi známej firmy, resp. jej pobočky na Slovensku som niekoľko rokov pracoval. A za ten čas sa tam niekoľkokrát úplne zmenila organizácia práce - zvyčajne k horšiemu.
Boli pracovníci, ktorý v piatok normálne šli do práce, a tam sa dozvedeli, že od pondelka sú doma a bez práce. Samozrejme dostali zákonom predpísané odstupné. Najlepšie na tom ale bolo, že ich hneď o pár dní do práce vzali späť, ale ako externých zamestnancov. 
Alebo nákladné autá, čo rozvážajú tovar. Mali sme vlastné Volvá (s už splateným lízingom), a potom niekoho múdreho napadlo, že lepšie a lacnejšie budú externé firmy. Tak sa Volvá predali a externisti začali jazdiť so starými Aviami a Liazkami (to bolo v ešte 90.rokoch). Imidž a kvalita dopravy boli v ťahu, a o tom, že sa kultúru chovania sa šoférov voči zákazníkom firma stratila vplyv, škoda hovoriť.
Skrátka americkí manažéri sa často splašia ako kone a hurá do nejakej novej myšlienky. Potom sa ukáže, že je to nezmysel, tak hurá do niečoho iného. Niekedy je to užitočné, ale vo veľkých firmách je takýto spôsob riadenia kontraproduktívny.
Stačí sa pozrieť na obrovský koncern Volkswagen. Ten nerobí revolučné kroky, ale malé krôčky rozložené na dlhšie časové obdobie. Manažéri to majú v hlavách zrovnané a majú dlhodobú víziu. Kauza "cinknutých" naftových motorov je trochu z iného súdka.
Americký spôsob je vidieť aj na Forde a Oplu (pokiaľ ešte patril Američanom). Išlo to s nimi ako na horskej dráhe - chvíľu na vrchole a potom úplnom dne (v rámci nemeckých automobiliek). Moc slávne to nedopadlo - Opel predali, Ford musí byť zachraňovaný Volkswagenom, Saab, ktorý tiež patril americkému koncernu GM, dokonca úplne zanikol.
