Ľudia sú ako malé deti. Asi si zaslúžia ďalší lockdown a vlnu pandémie už na prelome augusta/septembra. To je fakt taký problém sa zaočkovať? A kto nechce, nech si nechá vyšpárať nos. Sme rozmaznaná spoločnosť veľkých detí, čo sa má príliš dobre a nikdy nezažila skutočne zlé časy:
Na druhej strane priekopy sú tí, ktorí majú strach. Strach živený najrôznejšími spôsobmi. Od rôznych pochybných stránok, poloprávd či úplných nezmyslov, šírených v sociálnych bublinách, až po normálny iracionálny strach z neznámeho. Samostatnou kapitolou sú lekári, ktorí svojich pacientov odhovárajú od očkovania, aj keď na to nie je žiadny medicínsky dôvod. Títo ľudia sú zakopaní v zákopoch svojich omylov a celkom agresívne útočia na každého, kto ich konfrontuje s vedecky overenou pravdou. Cítia sa ešte ohrozenejší a stávajú sa ešte agresívnejšie zarytými a hlasnými odporcami očkovania. Najsmutnejší na ich postoji je egoizmus, kedy kvôli minimálnemu riziku pri očkovaní odmietajú myslieť na kohokoľvek iného okrem seba. Spôsobujúc tým zároveň obrovský pocit hnevu a bezmocnosti u tých, ktorí ten krok, aj v záujme svojich blízkych, kolegov alebo proste spoluobčanov, urobili.
Slovensko je tak zložené z dvoch skupín občanov. Tej prvej, ktorej záleží na krajine ako celku, a tej druhej, ktorej vlastné dobro, vlastné bezpečie a vlastné presvedčenie stoja nad všetkým. To im ale nebráni užívať si všetky benefity spoločnosti, ktorú „držia“ najmä tí prví.
