Napadá mi jediná výhoda: Pri malom priemere (ďalekohľad "do ruky") by na zrkadlovom ďalekohľade veľkú časť primárneho zrkadla (objektívu) zakrylo sekundárne zrkadlo – je treba raz odrazené svetlo odraziť zas späť, aby sa pozeralo "skrz" ďalekohľad a nie v protismere. Výnimkou sú obskurné mimoosé systémy. Pri šošovkom sa využije celý priemer šošovky na zber svetla.
A potom už sú len samé nevýhody – uhol lomu svetla je závislý na frekvencii (farbe), odraz nie. Takže pri stavbe šošovkového ďalekohľadu sa musí kompenzovať farebná chyba, ktorá u zrkadlového ďalekohľadu prirodzene neexistuje. Ak teda potom nevyberám nejakým filtrom len jednu vlnovú dĺžku svetla – potom mi môže byť farebná chyba ukradnutá.
Pri každom prechode sklo–vzduch a vzduch–sklo (ale aj kdekoľvek inde, kde sa mení prostredie, napr. jeden typ skla–druhý typ skla) sa časť svetla odrazí. Jednak to znamená menej svetla na vytvorenie obrazu (to obvykle nevadí pri pozorovaní Slnka, ale vadí pri pozorovaní slabých objektov) a naviac to môže vytvárať "duchov" – falošné, rozmazané obrazy. Opäť niečo, čo sa musí na šošovkovom ďalekohľade kompenzovať antireflexnými vrstvami a zrkadlový tým prirodzene netrpí.
Čím väčší je priemer šošovky, tým zložitejšie je ju vyrobiť, pretože je to masívny blok skla, ktoré musí chladnúť veľmi pomaly, aby nedošlo k jeho rozpraskaniu vnútorným pnutím. Zároveň to znamená aj dosť vysokú hmotnosť šošovky. Zrkadlo môže byť tenké a pod ním môže byť nosná konštrukcia z iného materiálu. Naviac hrubé sklo šošovky časť svetla pohltí – sklo nie je 100% priehľadné.
Aj preto bol ten parížsky ďalekohľad tak dlhý – šošovka s veľkým priemerom a krátkou ohniskovou vzdialenosťou by bola uprostred neznesiteľne hrubá. Takže keď sa chcel dosiahnúť veľký priemer (veľký priemer → veľká plocha → veľa zozbieraného svetla → vidieť sú aj málo jasné objekty + sú rozoznateľné menšie objekty, ale to je zložitejšia optika), musela sa predlžovať ohnisková vzdialenosť a tým aj celková dĺžka ďa
